Pokoj pro služku/Izba pre slúžku

Markéta Magidová (CZ) a Jan Pfeiffer (CZ)

22.11.2013 - 26.01.2014

Galéria mladých - Nitrianska galéria

kurátor: Lýdia Pribišová

foto: Jan Pfeiffer

Výstava Pokoj pro služku/Izba pre slúžku je projektom dvoch českých umelcov, Markéty Magidovej a Jana Pfeiffera. Mladí autori pripravili pre priestor Galérie mladých v Nitre sériu diel, ktoré vznikli vo vzájomnom dialógu.

Východiskom realizácie Markéty Magidovej a Jana Pfeiffera je analýza sociálnych a  priestorových hraníc, a to z pohľadu subjektu, ako aj z pohľadu spoločenského celku. Ústredným motívom je mocenský vzťah, vyjadrený prostredníctvom existencie slúžkovskej izby a jej umiestnenia v dispozícii meštianskeho domu. Site specific projekt, vytvorený pre Galériu mladých v Nitre, je založený na vyjadrení protikladov podradenosti a nadradenosti.

Výstavný priestor je rozdelený na dve protikladné časti: prvá miestnosť je tmavá, priestorovo prázdna, odkazujúca na priestory obývané služobníctvom, druhá svetlá, majestátna, s trónom ako symbolom moci, reprezentuje prevahu, nadriadenosť. Obe miestnosti prepája oblúkovitá membrána, ktorá zhmotňuje, avšak i necháva priepustnými neviditeľné spoločenské bariéry.

Izba pre slúžku je zástupným príkladom mnohých dalších situácií sociálnej izolácie. Rola slúžky v rodine bola ambivalentá, podobne ako dispozícia jej izbičky. Mala sa starať o pohodlie rodiny, mala byť stále nápomocná, ale zároveň nesmela narušovať jej život. Rozmery izby pre slúžku bývajú čo najmenšej možnej veľkosti. Tieto izby, často schované v priestoroch bytu na spôspob apendixu, dostali v súčasnom období ďalší význam: častokrát bývajú prenajaté študentom a  mladým ľuďom pracujúcim mimo svojho bydliska. I v tomto prípade presakuje do medziľudských vzťahov akt závislosti, či podriadenosti. Sociálne hranice vo vnútri spoločnosti fungujú veľmi podobne ako v rodine so slúžkou, a aj urbanistické usporiadanie miest vyjadruje danú spoločenskú hierarchiu. Rôzne spoločnosti majú rôzne typy spoločenských poriadkov a viditeľných i neviditeľných hraníc. Nemožnosť niektoré z nich prekročiť sa prekonáva v predstavách, v možnosti prekrútiť alebo prelomiť danú skutočnosť. Projekt je teda i pojednaním o rôznych podôbách medziľudských vzťahov.

Výstava pozostáva zo samostatných i spoločných diel, fotografií a objektov oboch autorov v komplexnej inštalácii. Jan Pfeiffer, ktorý pracuje zvyčajne s architektonickými prvkami priestoru a rôznymi symbolmi, sa zameral predovšetkým na mocenské pozície, ktoré udávajú pravidla. Markéta Magidová vo svojej tvorbe narába s jazykom a literárnymi odkazmi, ako aj s priestorovými inštaláciami, sa vo výstavnom projekte zamerala na rôzne deformácie vytvárané z pohľadu podriadených. Zhmotňujú určité spoločenské pravidlá, ktoré by si slúžiaci priali porušiť a zmeniť.

Projekt odhaľuje nasledujúce paradoxy: 1) pozícia vo vnútri, a zároveň jasné vyčlenenie, 2) percepčná a mediálna neistota a zároveň stabilita (sociálnych) hraníc a architektonických dispozícií, 3) deformácie plochy a priestoru: z predstáv vzniká nová skutočnosť.

S finančnou podporou Ministerstva kultúry SR.