Glaucocamaleo

Luca Trevisani

06.12.2014 - 22.12.2014

Pisztoryho palác Štefánikova 25, Bratislava

kurátor: Lýdia Pribišová

foto: Adam Šakový

Projekt Lucu Trevisaniho pozostáva z filmu Glaucocamaleo /2013/, prezentovaného v kine Film Europe a samostatnej výstavy v priestoroch na prízemí Pisztoryho paláca v Bratislave.

Dekompozícia a následné objavenie nového poriadku. Diela Lucu Trevisaniho interpretujú zákony prírodných vied. Pracuje s organickými i anorganickými materiálmi, ktoré sú v neustálom kolobehu, nezaujíma ho daný stav vecí, ale proces jeho premeny. Provizórium je priestor v ktorom operuje, nestabilita pracovným nástrojom. Jednotlivé prvky Trevisaniho diel sa navzájom preskupujú, mnohé objekty sa vyskytujú vo viacerých kompozíciách, znovuobjavíme ich v jeho fotografiách a tlačiach, či jednoduchých fotokópiach. V centre pozornosti Lucu Trevisaniho je často element vody, schopný evokovať cyklický pohyb. Alchýmické procesy, transformácia matérie z jedného skupenstva do iného, premeny identity. Od herakleitského “panta rei” až k Lavoisierovmu postulátu, ktorý je jedným zo základných kameňov fyziky, že “nič nevzniká, ani nezaniká, len sa mení z jednej formy na druhú”. Jeho diela majú otvorený koniec, zdanlivá nedokončenosť je dôležitou súčasťou jeho umeleckej stratégie. V tvorbe Luca Trevisaniho môžeme identifikovať rôznorodé východiská: Epikures, Euklides, Leibniz, Foster Wallace, či Bruce Nauman.

Výstava Lucu Trevisaniho pozostáva z dvoch videí Platinoiridio /2008/ a A tribute to Geoffrey Nathaniel Joseph Pyke, /2014/, zo site specific inštalácie a série tlačí na hliníku ožiarenom UV žiarením s názvom Placet Experiri /2014/.

Vo videu Platinoiridio hlavný protagonista obsesívne meria priestor okolo seba, neúspešne sa pokúša ovládnuť ho. Video je metaforou ľudskej túžby po všeobecne platnom poriadku, pravidlách, ktoré však nefungujú dokonale. Zo zliatiny platiny a irídia bola v roku 1899 vytvorená tyč ako prototyp štandardného metra a kilogramu. Je považovaná za medzinárodný štandard týchto mier, je uložená v Medzinárodnom úrade pre miery a váhy /Bureau International des Poids et Mesures/ v Sèvres vo Francúzsku. Irídium je kov najodolnejší voči korózii a podľa niektorých štúdií je mimozemského pôvodu, keďže sa v prírode vyskytuje zriedkavo, obsahujú ho však vo väčšej koncentrácii asteroidy. Na základe týchto poznatkov Luca Trevisani vytvoril projekciu ľudskej túžby ovládnuť nekonečný priestor.

O sérii Placet Experiri uvažuje autor ako o istej kultivácii, ako o výsledku procesu zamrazenia procesuálnej sochy prostredníctvom fotografie.

Vo videu A tribute to Geoffrey Nathaniel Joseph Pyke Luca Trevisani pracoval s kryštalickými štruktúrami, ktoré vznikli ako následok zámerne chybného technického zásahu do videa. Umelec venoval dielo novinárovi a vynálezcovi menom Geoffrey Nathaniel Joseph Pyke (1893–1948), autorovi objavu materiálu pykrete, pozostávajúceho z drevotriesky a ľadu, ktorý je voči topeniu odolnejší než samotný ľad. Site specific inštalácia Lucu Trevisaniho je otvorenou premenlivou štruktúrou, pripomína laboratórium, v ktorom je tvorivým komponentom okrem fyzikálnych a chemických reakcií ako kryštalizácia, putrefakcia, či roztápanie i náhoda.

 Názov filmu Glaucocamaleo /2013/ pochádza z knihy Kurta Vonneguta z roku 1961, v ktorej istý vedec objaví “ľad-deväť”, mikročasticu, ktorá je schopná kryštalizovať, a ktorá dokáže spustiť reťazovú reakciu s katastrofickými následkami: zmraziť všetku vodu na zemi. V príbehu v knihe bol odstránený cyklus premeny vody v prírode. Táto situácia je východiskovým bodom pre film Glaucocamaleo.

Luca Trevisani vytvoril súbor ľadových foriem, v ktorých sa odohrávajú rôzne fyzikálne procesy, vyvolané vpustením vody s rôznymi zlúčeninami do ľadového systému. Navrhol okrem ľadových štruktúr i prístroje, v ktorých pozoroval rôzne spôsoby topenia sa ľadu. Koexistencia zvukov a foriem, ktoré sa menia v procese prúdenia a postupnej premeny vody, ruší hranice medzi jednotlivými formami a tvorí jednotné prostredie v neustálej premene. Zábery z filmu sú realizované vo viacerých prírodných prostrediach – v ľadovcoch, ľadových jaskyniach. Jednotiacim prvkom prechádzajúcim z jedného prostredia do druhého, je pojazdné laboratórium v dodávke. V tomto intímnom klinickom prostredí sa odohrávajú v malom pokusy, ktoré sú neskôr aplikované v prírode.

Glaucocamaleo je prienikom rôznych žánrov: videa, dokumentu, sci-fi. Film vznikol v dialógu s vedcom Kary Mullisom, jedných z najkontroverznejších vedeckých autorít súčasnosti, ktorý v roku 1993 vyhral Nobelovu cenu za chémiu, a ktorý mnohokrát vyjadril skepsu voči existencii globálneho oteplenia. Tento vedec je i rozprávačom vo filme. Dielo vznikalo na mnohých miestach v Taliansku, ako aj v rôznych krajinách v Európe a v Spojených štátoch. Konkrétne napríklad v Casa Saldarini, ktorá je symbolom radikálnej organickej architektúry v Taliansku, na najväčšom európskom ľadovci v švajčiarskom priechode Furca, v najsevernejšom cípe Dánska v Skagen, kde sa stretáva Severné more a Baltské more, ako i na plážach v Newport Beach, kde žije Kary Mullis.

S finančnou podporou Ministerstva kultúry SR a Talianskeho kultúrneho inštitútu v Bratislave.

Luca Trevisani (narodený v roku 1979 vo Verone, žije medzi Berlínom, Milánom a Rímom) sa vo svojej tvorbe zaoberá prírodnými procesmi, prepájaním umenia s rôznymi vednými disciplínami. Vystavuje v Taliansku i v zahraničí. Samostatné výstavy /výber/: 2013 MACRO, Múzeum súčasného umenia, Rím, Taliansko 2011 Festival súčasného umenia ReMap 3, Atény, Grécko, 2010 NIMK Nederlands Instituut vor Mediakunst, Amsterdam, 2010 MACRO, Múzeum súčasného umenia, Rím, Taliansko, Múzeum Carlo Zauli, Faenza, Taliansko, Künstlerhaus Bethanien, Berlín, Nemecko, 2005 GAMeC Galéria súčasného a moderného umenia, Bergamo, Taliansko, 2004 Viafarini, Miláno, Taliansko. Skupinové výstavy/výber/: 2013 Art on TV: ikono On Air Festival, ikono, Berlín, Nemecko, 2012 MUSMA Múzeum súčasnej sochy, Matera, Italy, 2012 MAXXI Múzeum umenia XXI storočia, Rím 2012 Künstlerhaus Bethanien, Berlín, Nemecko, 2010 Nadácia Stelline, Miláno, Taliansko, 2010 Nadácia Arnaldo Pomodoro, Miláno, Múzeum súčasného umenia v Trente a v Roverete, Taliansko.

Ocenenia:
2013 Moroso Award for Contemporary Art - New York Prize, 2010 New York Prize Talianskeho kultúrneho inštitútu v New Yorku, 2009 Emerging Talents Award, Nadácia Palazzo Strozzi, 2007 Premio Furla, Bologna.