Amnesia
Viktor Kótun (HU), Navid Nuur (THR-NL), Monika Pavlechová (SK), Matěj Smetana (CZ), Ino Varvariti (GR)
16.01.2014 – 09.02.2014
OPEN Gallery, Baštová 5, Bratislava
kurátor: Lýdia Pribišová a Monika Pavlechová
Výstava Amnesia, na ktorej participuje pätica autorov z rôznych krajín, tematizuje otázku ľudskej pamäte v rovine individuálnej ale rovnako aj v intenciách kolektívnej pamäte. Pamäť nie je izolovaná ľudská veličina, je súčasťou nášho myslenia.
Autori vo svojich dielach zamerali pozornosť na rôzne momenty-aspekty zásadnej ľudskej schopnosti‚ pamätať si’ alebo ‚nepamätať si‘, nazerané z pozície jej normatívnych predpokladov záznamenávať, kumulovať, selektovať, vytesňovať, zabúdať ako hry s neexistujúcim, nejasným, nedefinovateľným, demateriálnym pocitom z pamätania, či zabúdania. Pamäť je charakterizovaná mnohotvárnosťou. Každý prežitok, nech ho zaznamenávame ako zmyslový vnem alebo nech vznikol vo svete našich predstáv, zanechá stopu, ktorú je možné neskôr vyhľadať. Myslenie a cítenie, postrehy a zmyslové vnemy, tak ako spojitosti medzi vnemami a už získanými poznatkami uloženými v našej pamäti, pôsobia spoločne. Amnézia je ohraničená strata pamäťových stôp.V medicínskom jazyku je ako amnézia označovaná patologická porucha pamäti, charakterizovaná čiastočnou alebo úplnou stratou pamäti, pričom ostatné mentálne funkcie sú v uspokojivom stave. Umelci na danú problematiku nazerajú z rôznych pozícií.
Viktor Kótun prostredníctvom videozáznamu z akcie I’m Reading a Burning Newspaper (2011-2013) uvažuje o citáte amerického novinára H. L. Menckena, ktorý tvrdil že: “noviny sú prostriedkom, vďaka ktorému sú ignoranti ešte väčšími ignorantmi a blázni ešte väčšími bláznami.” Pálenie novín je rekonštrukciou akcie z roku 1970, ktorú inicioval maďarský umelec, predstaviteľ hnutia Fluxus, Endre Tót. Pozícia médií je ambivalentná, informujú, ale i zahmlievajú, manipulujú informácie, na niektoré nechávajú vedome zabudnúť. Viktor Kótun upozorňuje na túto „sociálnu amnéziu“ čítaním horiacich novín.
Navid Nuur predstavuje svoju ‘vizuálnu poéziu‘ – deklaráciou Vision needs no eyes to see (2004-2014), vlisovanou do omietky na stene galérie.
Monika Pavlechová pre výstavu pripravila inštaláciu Rodinný album (2014), ktorej základom je rozsiahla multi-generačná zbierka rodinných fotografií. Individuálna pamäť sa projektuje cez rodinné fotografie, ktoré sú emocionálnym pamäťovým archívom zachovávajúcim už neexistujúce obrazy. Prostredníctvom neho si ich môžme pripomínať. Zbierka rodinného fotomateriálu je mimoriadne citlivý, krehký osobný artikel. Ten sa v rodine uchováva, dôsledne a koncentrovane buduje a odovzdáva z generácie na generáciu.
Matej Smetana pozoruje danú tematiku odťažito, s jemu vlastným humorom. V animovanom filme Poslední malíři na Zemi (2012), zachytáva krátke príbehy štyroch ľudí tesne pred zánikom Zeme. Tí sa vo všetkých prípadoch dopustia aktu, ktorý by sa dal v určitom kontexte označiť za maľbu. Okrem filmu vystavuje i digitálnu kresbu na papieri Prach a kapátko (2013).
Ino Varvariti sa počas šesťmesačného pobytu vo Viedni v roku 2007 zamerala na mapovanie pamätných tabúľ umiestnených v rôznych lokalitách rakúskej metropole. Spoznávala mesto a jeho históriu prostredníctvom ľudí, ktorým boli pamätníky venované. Pamätné tabule osvetľujú istú časť histórie, konkrétny pohľad na ňu, pričom iná jej stránka môže ostať nepoznaná, v úzadí. Prostredníctvom tabúľ sa individuálne životy dostávajú do okruhu kolektívnej pamäte mesta. Umelkyňa vystavuje databázu záznamov, máp, kresieb a koláží, pochádzajúcich z projektu Research (2008-2009).
